ALTERNATIVEREVUE - Príbehy a poviedky

Jozef STUDENÝ
ŠKOLA STRACHU

Konečne! Práve zazvonil zvoniec na štart poslednej siedmej vyučovacej hodiny piatkového školského dňa. Tento predmet sa volá Anatómia ľudského tela. Určite je to predmet človeku najbližší. Začal som listovať v učebnici.
„Čo to stváraš? Nevieš, že babrať sa s knihou pred vstupom vyučujúceho do triedy je tu prísne zakázané?!" povedal môj spolusediaci menom Milan Bojnický. Ja ho odbijem:
„Len som si bral ťahák zo stredu knihy. Nečítal som."
Hneď nato prišiel profesor do triedy. Všetci sme sa postavili a na jeho príkaz sme si sadli.
„Zajtra sa ide na futbal, však?" pýtal som sa Milana šepotom.
„Jasné." odvetil. Potom profesor povedal svoju obľúbenú vetu: "bez rečí".
Všetci sme stíchli a profesor začal svoj prejav:
„Takže porozdávam papiere na predom sľubovanú písomnú prácu. Otázky?"
„Nemohol som sa učiť. Uniesli ma ufóni." zapotil triedny frajer menom Patrik Klago.
Profesor ho nezvyklo nervózne uzemnil:
„Sadnúť a ticho!" sadli sme si a on pokračoval, „Takže, napíšte mi názvy kostí v ľudskej ruke." Vytiahol som si pero a mal som obrovskú smolu, pretože omylom mi vypadol ťahák. Hneď som ho nohou pristupil, aby ho profesor nezbadal. Opak bol ale pravdou a vykráčal ku mne.
„Zdvihnite tú nohu, Hruška." vravel profesor.
„Načo?" odvetím.
„Povedal som!"
Musel som poslúchnuť. Zdvihol som nohu a profesor vzal ten hárok papiera. Pochopiteľne si všimol, že je to ťahák, a tak potichu povedal:
„Typické. Ja tu nebudem na posmech! A za trest stráviš víkend na internáte a nepôjdeš oddychovať domov!"
„Nenechaj ma v tom samého. Povedz niečo." zašepkal som Milanovi. Súhlasil a riekol:
„Ten ťahák som mu písal ja."
„Výborne! Takže tu ostanú dvaja." profesor rozhodol.
„Na to nemáte právo! O tom môže rozhodovať len riaditeľ!" prejavila sa spolužiačka Marianna Šestáková.
„Drž hubu!" zakričal Marianne jej prísediaci Klago.
„Šestáková tu takisto ostane za odvrávanie a aj Klago za vulgárne vyjadrovanie. Štyria. To je vyrovnanie môjho rekordu. Ha!" povedal profesor.
„A čo ak tu v noci zamrznú? Cez víkend sa nekúri." povedal triedny outsider, z ktorého si každý robí srandu a nikto ho neberie vážne, Samuel Rešetka.
„Za prejav bez zdvihnutia ruky aj vy ostanete tu. Výborne! Môj nový rekord je na svete. Piati." zakončil profesor. Je najprísnejší na škole. Potom ešte povedal:
„Nie som až taký zlý. Pustím vás na internát už teraz a nemusíte písať písomku. Na oplátku dostanete nedostatočnú."
Urazene a s nepriateľským nádychom v očiach sme sa zdvihli zo stoličiek a vyšli z triedy.
„A futbal je v ťahu." lamentoval som.
„Uf. Už je to tak." odpovedal Milan.

Budova školy a internát sú spojené novovybudovanou chodbou, či tunelom, a tak o chvíľu sme boli tam. V piatok na konci vyučovania vždy skracujú hodiny, a bolo to tak aj teraz.
Ja s Milanom a Samom sme boli spolu na izbe. Hneď potom sme počuli zvoniec, ktorý oznamoval koniec siedmej hodiny. Po ôsmej tu nebude ani nohy okrem nás.
Ani som sa nepredstavil. Ja sa volám Tomáš Hruška a prišiel som z Topoľčian študovať sem, na stredné Slovensko. V okolí tejto združenej školy je len zodesať domov. Ak sa chceme dostať do civilizácie, potrebujeme vozidlo a tridsať minút. Takže dosť ďaleko je mesto. No skôr dedina a za ňou niekoľko kilometrov je myslím Detva.
Hneď po vstupe do izby sme si ľahli a ani nevieme ako, ale zaspali sme. Boli sme unavený zo žúru, ktorý prebehol včera vo večerných hodinách v priestore školy. Spali sme asi dve hodiny. Samo sa zobudil ako prvý. Bol nepozorný, zhodil omylom lampu zo stola a prebudil som sa aj ja s Milanom.
„Už sú štyri?" položil rečnícku otázku Milan. Nachvíľu sme utíchli a potom Samo začal:
„Čo tu budeme robiť celý víkend?"
„Neviem, ale má to aj svoje výhody." dumal som.
„Preboha, aké?" pýtal sa ma Milan.
„Celá škola je prázdna. Môžeme si tu robiť čo len chceme!"
„Máš pravdu. Môže to byť aj zábava." doplnil Samo.
„Nebláznite. Veď tu budú aj vrátnik s ošetrovateľkou." Milan.
„Dobre, ale po nociach určite bdieť nebudú. Takže musíme tu byť ticho. Inak máme po paráde." riekol som.
„Tá ošetrovateľka je tu asi len kvôli nám. Inokedy tu cez víkend neostáva."
„Viem."
„Ale ten futbal ma štve!"
„Áno. Je to otvárací zápas ligy." Chvíľu sme len tak boli na izbe a asi po piatich minútach sme počuli, že niekto klope na dvere. Milan šiel otvoriť a klopkajúcim stvorením bol Patrik.
„Nudíte sa? Tak poďte pozerať nejaké video do spoločenskej miestnosti. Pustíme nejaké akčné filmy. Bude zábava." povedal Paťo. Súhlasili sme, a tak sme sa vybrali do tej miestnosti, ale ešte pred odchodom z izby nás zastihla Marianna a vravela:
„Dajte mi niekoľko vrecák kukuričných pukancov. Pôjdem do kuchyne a pripravím to." Tak sme jej dali štyri balíčky a Marianna s Paťom pridali ešte dva. Zatvorili sme dvere od našej izby a šli sme. Asi za dve minútky sme boli tam. Paťo práve nastavoval video, ale nejako mu to nešlo. Samo síce nie je nejako supermúdry, ale do elektornických hračiek sa rozumie, a tak mu pomohol. Hneď potom, keď sa na obrazovke objavili úvodné titulky, Marianna priniesla pukance.
Po dvoch hodinách sme dopozerali prvý film. Na rade bola Smrtonosná pasca. Bolo pol siedmej.

O deviatej:

Práve sme dopozerali druhý film a chceli sme si trochu oddýchnuť. Už asi pred dvoma hodinami sme si všmimli zápach, ktorý šiel zo skrinky, ktorá bola naproti televízneho prijímača.
„Pravdepodobne je to smrad toho pokazeného mäsa, ktoré sem ráno hodili maturanti po raňajkách." povedal Patrik. Tak sme sa rozhodli. Televízor s videom sme preniesli do telocvične. Na rade bola nejaká komédia, a tak sme ju pustili. Pozerali sme ju a asi po tridsiatich minútach nás to už nebavilo a mali sme plné zuby filmov.
„Mám nápad. Čo tak začať so strašidelnými príbehmi. Začnem prvý." navrhol Milan. Sedeli sme všetci piati na žinenke a okolo pleciach sme mali deky. Televízor bol už vypnutý, a tak Milan začal:
„Desaťročný Mišo, ktorý žil vo väčšom meste, sa bál večer zaspať, pretože kúsok od domu, kde býval bol ústav pre chorobomyselných, a tak mu rodičia kúpili psa. Mišo spával na poschodovej posteli hore a pes pod ním. Zakaždým, keď sa v noci prebudil zo zlého sna, načiahol ruku dole a pes mu ju oblízal. Tentokrát takisto načahoval ruku, ale pes ho neoblízal. V posteli nebol, a tak sa išiel poobzerať po byte. Prišiel do kuchyne, uvidel niečo strašné a začal kričať. Na kuchynskom stole bol jeho pes rozpáraný. Na stene bol nápis krvou napísaný - Pes ti nepomôže." Dorozprával a Paťo chcel pokračovať ďalším príbehom, ale Marianna ho prerušila:
„Takéto veci počúvať nebudem!" A išla si do rohu telocvične kopať loptu.
Po chvíli loptu kopla do otvoreného kabinetu, ktorý bol súčasťou telocvične, a bolo v ňom len pár cvičných pomôcok. Nefungovalo tam svetlo, a tak musela ísť po baterku do skrinky v spoločenskej miestonsti.
„To je už pol desiatej? Tak teda pustím večerné správy v televízii na deviatom kanály."
navrhol som a uskutočnil som to. V nich hlásateľ vravel:
„A máme tu dôležitý oznam. Z väzenia v Leopoldove dnes v popoludňajších hodinách utiekol masový, psychopatický vrah. Polícii sa ho zatiaľ nepodarilo zadržať. Nemenovaný zdroj nás upozornil, že mieri na východ. Takže buďte opatrný a keď zazriete niečo podozrivé,volajte prosím na číslo 158 alebo 112." A tu zrazu sme začuli dievčenský prenikavý krik. Zľakli sme sa a okamžite sme všetci štyria utekali do spoločenskej miestnosti za Mariannou. Keď sme tam dorazili, videli sme Mariannu so slzami v očiach a s vystrašeným výrazom tváre. Pozerala sa do skrine. Pozreli sme sa tam aj my a uvideli sme tam niečo neuveriteľné. V skrini bol náš profesor anatómie bez očí a s krvavou dierou na hrudi. Bol zavraždený.
„Čo to má znamenať?!" vyľakane povedal Samo.
„To vôbec nie je dobrý vtip!" povedal som. Marianna mu skúšala nahmatať pulz, ale bezvýsledne. Potom povedala:
„Je naozaj mŕtvy." Nemohli sme tomu uveriť. Boli sme tak veľmi vystrašený a prekvapený, že sme sa začali upodozrievať navzájom. Začal s tým Milan:
„Paťo, musíme sa ťa začať báť! Bol si to ty! Priznaj sa! Už predtým si mal problémy sa neslušné vyjadrovanie. Tak si ho zabil, aby nežaloval."
„Trhni si!" odvetil naštvato.
„Boli ste to všetci. Tímová práca, však? Teraz som na rade?" obával sa Samo.
Marianna navrhne:
„Držte už huby! Musíme zavolať políciu."
„Nemôžme! Podozriví budeme všetci. Podľa fízľov budeme mať motív, ktorým je náš trest od toho profesora." riekol som.
„Čo ak to bol ten vrah, čo utiekol z väzenia." vravel Paťo.
„Je to možné. Išiel týmto smerom." odvetil Milan.
„Aký vrah?" pýtala sa Marianna a Samo odpovie:
„Keď si išla po baterku, v správach bol oznam o vrahovi, ktorý ušiel z Leopoldova a mieril na východ."
„Čo budeme teraz robiť?" pýtal som sa, ale odpoveď som nečakal. Napadlo nás, že musíme z tejto budovy nejako zmiznúť. Práve som si spomenul, že všetky vchody sú zamknuté a chránené kovovými mrežami. Takisto aj okná. Jediný kto má kľúče je vrátnik, ale problém je v tom, že vrátnik spolu s ošetrovateľkou sú v malom sklade vedľa budovy.
„V tom sklade je zavedená telefónna linka." Povedal Milan, a tak sme bežali pri najbližší telefón na chodbe. Ale nanešťastie sme práve nemali drobné mince, tak sme išli volať z pevnej linky do zborovne. Samo otvoril dvere ako prvý a zľakol sa. Na stoličke a s hlavou položenou na stole spala ošetrovateľka. Rešetka sa jej hneď spýtal:
„Čo tu robíte?" Zobudila sa a odvetila:
„Po ôsmej hodine som sem prišla vziať nejaké dokumenty a zaspala som." Potom sme jej vyrozprávali, čo sa tu deje a rozhodla sa, že ona zavolá vrátnikovi. Ale stalo sa, čo sa stať nemalo. Telefónne spojenie bolo prerušené. Ten vrah musel pretrhnúť káble.
„Musíme sa niečím ubrániť, keď stretneme toho diabla." navrhol Paťo, a tak sme sa vybrali do kuchyne. Všetci sme si zobrali nejaké nože, Paťo si vzal mäsiarsku sekeru, ktorá visela pri mrazáku. Potom sme sa išli schovať do našej izby, a zamkli sme sa.
„Čo tak rozbiť okno a začať kričať na vrátnika. Snáď to začuje." navrhol Milan a Marianna nato:
„Nie. Môže to začuť vrah a nájde nás." Potom ošetrovateľka, navrhla, aby sme použili vajcia. Musíme ich dohodiť na okná toho skladu, snáď si to vrátnik všimne. Teraz sa musíme rozhodnúť, kto pôjde do kuchyne po vajcia.
„Pôjdem ja. Aj tak sa tu už nudím." ponúkol sa Samo. Odomkol dvere a ja som ich za ním zamkol. Chodil opatrne po rozsvietených chodbách, až pokým sa svetlo nevyplo.
„Zrejme prerušil elektrický prúd." Zľakol sa, obzeral sa navôkol s nožom v ruke, ale pokračoval ďalej. Ledva dovidel na dva kroky.
Onedlho dorazil do kuchyne, otvoril chladničku a zobral jediný kartón vajec, ktorý tam bol. Bolo ich tam tridsať. Zatvoril dvierka chladničky a niekto ho sotil a Samo spadol. Vypadol mu nôž a väčšina vajec sa rozbila. Samo sedel na podlahe a pred sebou videl zabijaka. Bol v montérkach.
Samo chcel siahnuť na nôž, ale ešte pred ním mu ho spod ruky vrah odkopol. Vrah zdvihol ruku a mal v nej britvu. Nakláňal sa k Samovi, ale ten sa štvornožky odplazil, potom sa postavil na nohy a bežal. Ale nanešťastie sa hneď pošmykol na vytečenom vajci a opäť sa ocitol na podlahe. Vrah sa k nemu nebezpečne približoval. Ako na zavolanie mal Samo pri nohách sklenenú fľašu mlieka, a tak po nej natiahol ruku a šmaril ju do vraha. Ten spadol a Samo začal utekať, aj s kartónom do izby. Zaklopal, prehovoril a pustili sme ho dnu. Povedal nám, čo sa mu prihodilo, a tak som sa pýtal:
„A nevidel, kam si sa schoval?"
„Nie. Myslím, že nie." odvetil Samo.
Tak teda sme začali hádzať vajcia do okien skladu. Potom, ako sa Samo niekoľkokrát pošmykol, zostali celé už len štyri vajcia. Hádzali Milan a Paťo, pretože oni dvaja majú z nás najlepšiu mušku. So štyroch vajec sa trafili trikrát, no
stačilo to nato, aby si to vrátnik všimol a vyšiel von. Ešteže nespal.
„Čo to tu vystrájate?!" povedal nahnevane vrátnik, ale počúvalo sa to dobre. Hneď nato sa stalo, čo nikto z nás ani len netušil. Vrah sa znenazdajky objavil za vrtátnikom s britvou mu podrezal hrdlo.
„Nie!" zakričala ošetrovateľka. Rýchlo sme sa schovali, aby nás vrah nezazrel. Po chvíli vrah odišiel z miesta činu nevedno kam, ale našťastie pri mŕtvole vrátnika boli kľúče od všetkých dverí. Potom Mariannu. Napadlo:
„Von sa dá predsa vyjsť vetracou šachtou. Ale je veľmi tenká."
„Všetci sa neprepcháme. Kto je najchudší?" pýtal som sa.
„Asi ja." Povedal vystrašene Milan.
T„ak dobre. Pôjdeš po kľúče, otvoríš vchodové dvere a my sa odtiaľto dostaneme." povedal Paťo. Všetci sme súhlasili.
Ja s Milanom sme vyšli na chodbu, v ktorej bola tá šachta. Odkopol som mriežku a Milan vošiel. Začal sa plaziť.
Potom som mriežku priložil naspäť, lebo keď náhodou pôjde okolo vrah, aby sa mu to nezdalo podozrivé. Zaliezol som do izby a zamkol som.
Sledovali sme kľúče, ktoré ležali pri mŕtvole vrátnika a čakali, pokiaľ sa tam neobjaví Milan.
„Padá hviezda." Povedal Paťo.
„Čo si želáš?" pýtala sa Marianna.
„Aby sme všetci prežili."
„Snáď máš pravdu." pridala sa ošetrovateľka. Hneď po rozhovore sme vonku zbadali Milana. Vzal kľúče, mieril ku vchodovým dverám a naznačil, aby sme bežali von. On zatiaľ odomkne.

Po opatrných a bojazlivých krokoch sme konečne dorazili na chodbu, ktorá mala dĺžku asi päťdesiat metrov a na konci sú dvere. Pri nich stál Milan a našťastie dvere boli už otvorené.
„Za tebou!" zhučal Paťo, pretože za Milanom sa objavil ten psychopat. Začali sme utekať čo najrýchlejšie, ale Milanovej smrti to už nezabránilo. Vrah ho pichol britvou zozadu do srdca. Utekali sme stále, aby vrah nedajbože zamkol dvere.
Hodil britvu dokonalou technikou presne do čela ošetrovateľky. So slzami v očiach sme bežali s presvedčením, že ošetrovateľka je mŕtva.
Našťastie vrah hneď utiekol. Bežali sme teda von a hneď sme bežali do vrátnikovej Škody 120. Na naše šťastie bola otvorená a hndeď som sadol za volant. Medzi tým sme stratili naše zbrane na chodbe, pre rýchlejšie bežanie. Vedľa mňa sedel Samo a Marianna bola vzadu. Kľúčami, ktoré boli v zapaľovaní, sa nedalo akosi naštrtovať a práve vtedy sa pred autom objavil ten diabol so sekerou v ruke. Robil som čo sa dalo, ale naštartovať ani za nič. Marianna nariekala, Samo ma hlučne povzbudzoval a ja som skúšal. Vrah podišiel k autu a sekerou rozbil zadné sklo. Marianne sekol do hlavy. Prepadli sme panike a vrah obišiel auto a začal porušovať motor sekerou.
Nemali sme inú možnosť, než vystúpiť. Podarilo sa a vrah bežal sa nami. Mierili sme do skladu a zatvorili sme dvere. O chvíľu ich vrah prerazil a prekvapili sme ho elektrický prúdom.
Uvedomovali sme si, že je to nebezpečné, držať elektrický kábel holými rukami, ale našťastie tenká guma to prekvapivo dôkladne izolovala. Vrah bol pravdepodobne mŕtvy, pretože bol zhorený na uhoľ a nedýchal.
Auto nefungovalo, a tak sme zo skladu zobrali dva staré bicykle a šlapali sme do najbližšieho mestečka. Bola to škoda, že kvôli nepozornej stráži vo väzení muselo zomrieť toľko ľudí. Prežili len dvaja. Ja Tomáš Hruška a Samuel Rešetka.

KONIEC

Kontakt na autora: knife@zoznam.sk

Späť do Príbehov -- Späť na hlavnú stránku

Web: SL-Soft Autor: BuzzMack Konfigurované pre 800x600 Prípadné závady nahlásiť na slsoft@zoznam.sk