ALTERNATIVEREVUE - Príbehy a poviedky

Jaroslav BALLA
Dušičky

Na túto príhodu sa pamätám presne. Stalo sa to na dušičky v roku pána 1997. Šli sme zapáliť sviečku na hrob našich blízkych zosnulých. Sestru i mamu chytila nostalgická nálada a mňa a Kristínu pátračská nálada. Keď sme už zapálili sviečky všade, kde sme chceli a pomodlili sa pri hroboch, tak som ja a moja sesternica šli na vec. Rodine sme povedali, že asi za takú hodinku sa stretneme u babky a potom pôjdeme spolu domov.
Zvečernievalo sa. Bolo niečo po sedemnástej hodine a zatiahnutá obloha nad dedinou sa pripravovala na noc. Vyšli sme hore, na vrchol cintorína. Pozreli sme sa dolu a uvideli krásny pohľad. Pod nami, na úpätí kopčeka, svetielkovali sviečky a kahance na hroboch. Kde kto ešte pred úplnou tmou spočinul v tichej modlitbe pri hrobe svojho blížneho, alebo pri ukrižovanom Kristovi na veľkom kríži. Každý cintorín má svojho Ukrižovaného, pod ktorým nieje nik pochovaný. Prešli sme až za staré jedle, za ktorími boli už len polorozpadnuté hrobky a neupravované hroby, ktoré tu ležia už dosť dlhý čas. Keď sme boli menší, tak nás sem vodieval strýko a ukazoval nám najstaršie hroby. Vždy nám pri tom rozprával hrôzostrašné príhody. Väčšinou o tom, ako prišli o život užívatelia tíchto hrobov. Náš strýko je, žial, už dva roky mŕtvy. Minulý i predminulý rok som na týchto miestach nebol. Pravdupovediac mal som strach. Tak isto i Kristína. Hoci sme už starší, tak nás strach neprešiel. Prešli sme za opustenú hrobku, pred ktorou klačala stará žena zahalená celá v čiernom. Pred ňou svetielkoval kahanec. Jemný vetrík sa hral s plamienkom. Pred nami sa vynoril zo záhadnej hmly náhrobok. Len s pomocou baterky a hmatu sme rozlúštili, že mŕtvy sa volal Albert Malánsky. Pod tím bolo toto: "zemr. 1. Listopádu (november) 1856. Žil 59 rokov. Pokoj ti!" Toto bol ten hrob, pri ktorom sa náš strýko vždy zastavoval a varoval nás pred ním. Rozprával nám, že ten Albert Malánsky bol zo zemanského rodu. Slúžil u miestneho zemepána a tam slúžila i jeho dcéra. Mal údajne veľmi peknú dcéru. Strýko vždy spomenul ževraj bola podobná Kristíne. No, čo je na tom pravdy... Tomuto zemepánovi sa údajne Albertová dcéra zapáčila a pokúsil sa ju zviesť vo svojom kaštieli (ktorý mimochodom stojí neďaleko od cintorína). Keď sa to Albert dozvedel, tak sa jednej noci vybral do kaštiela. Zobral tam zo stolíka zemepánov bič a začal bičovať zemepána. Tu sa prebudili stráže a zviazali Alberta a odviezli ho do pivnice kaštiela, kde bola mučiareň. Zemepán však pochopil prečo ho napadol a tak neprikázal svojím strážam, aby ho zbili. Ibaže, aby ho prepustili z jeho služieb. Alberta i jeho rodinu. Zemepánová stráž však bezmocného Alberta ubila na dereši na smrť. Keď sa toto dozvedel Albertov syn, tak sa zaprisahal, že do roka a do dňa zabije toho, kto zlinčoval jeho otca na smrť. Tak sa i stalo. Albertov syn prišiel do kaštiela zo sekerou. Našiel si veliteľa stráží a sťal ho. O dva dni nato obesili Albertovho syna Michala na strome za cintorínom a pochovali ho tajne do hrobu svojho otca. Hovorí sa, že vždy na tento sviatok, v roku končiacom sa na sedem sa prebudí z večného spánku a zo sekerou v ruke stína neprávosť v dedine. Práve bol ten rok. Keď som túto historku rozpovedal Kristíne, tak sa začala báť. Ešte som si z nej robil srandu, že osemnásť ročná a má strach z historiek. V tom mi omylom padla baterka na zem a rozbila sa. Kristína ma chytila za rukáv a traslavím hlasom mi vravela, aby sme sa vrátili späť. Pozrel som sa na ňu. V jej očiach som uvidel strach. Zdvihol som baterku a skúšal ju zapnúť. Nešlo to. V tom z okienka na streche hrobky vyletelo pár netopierov. Kristína sa zľakla a pritlačila sa na mňa. „Poďme preč..." prosila ma. Aj ja som vycítil, že nášmu strachu čosi prihráva do kariet. Prešli sme okolo hrobky a v tom zhasol plamienok na kahanci, čo horel pred dverami hrobky. Stará žena zahalená v čiernom tu nebola. Dvere do hrobky boli však pootvorené. Keď som sa ta pozrel - zmeravel som. Medzi úzkou škárou medzi dverami a ich rámom sa v tme objavil pár očí. Tie oči svietili. Boli to mačacie oči... Kristína vycítila môj smrtelný strach, ale príčinu som jej nepovedal. Triasol som sa ako osika. Niečo ma do tej hrobky ťahalo. Držal som sa pevne Kristíny, ktorá sa na mňa celý čas pozerala. Tu zrazu silný prievan zabuchol dvere hrobky. Zostalo mi zle od laku. Kristína mi stále dohovárala, aby som sa pohol a aby sme už zmizli. Nešlo to. O pár sekúnd mi niekto potľapkal po pleci. Odpadol som...
Keď som sa po chvílke prebral, tak nado mnou stála Kristína a stará žena, zahalená v čiernom. To ona ma potľapkala po pleci. Chcela len, aby sme ju odprevadili domov. Bola to suseda našej babky.
Keď som po príchode do domu, kde bývala naša babka rozpovedal tento príbeh, tak mi nikto nechcel uveriť. Dokonca som sa dozvedel, že údajná suseda, ktorá s nami šla, už asi pol roka nežije. Zomrela na infarkt. Hovorili, že zase si z nich strielam. No ja som na tie oči a silu, ktorá ma ťahala do hrobky, nezabudol. Takisto ani na tú mŕtvu susedku. Ja a ani Kristína asi nie...

Kontakt na autora: leukoplast.yogi@zoznam.sk

Späť do Príbehov -- Späť na hlavnú stránku

Web: SL-Soft Autor: BuzzMack Konfigurované pre 800x600 Prípadné závady nahlásiť na slsoft@zoznam.sk